Mám za sebou veľmi zaujímavý rozhovor so svojím egom. Chcelo si podebatovať o tom, ako to medzi nami vlastne je. Nepáči sa mu vraj, že často vravím o jeho negatívnych aspektoch.
Má pravdu, akosi zabúdam vyzdvihnúť aj to pozitívne, čo pre mňa robí. Akú úlohu má v mojom živote, ako mi pomáha pohybovať sa vo svete a viac-menej úspešne pracovať s maskami, ktoré pre mňa vytvára.
Nuž teda, tento príspevok chcem venovať svojmu egu. Ale verím, že sa i to tvoje poteší. Tak sa pohodlne usaďte a čítajte.
Čo je vlastne ego?
Jung svojim študentom vravieval: Naštudujte si teóriu, potrebujete mať veľmi veľa vedomostí. A potom, v praxi, na toto všetko zabudnite a pristupujte k veci nanajvýš individuálne.
A preto, hádžem za hlavu všetky poučky a chabé pokusy definovať nedefinovateľné. Ponúknem radšej svoje chaotické postrehy:
Ego je podľa mňa to, čo nám pomáha byť ľudskou bytosťou. Nie bohom, nie anjelom, nie nepredstaviteľne múdrou dušou. Vďaka egu sme ľuďmi a môžeme spoznávať to dekadentné, áno, presne tie aspekty života, pri ktorých ľudia sem-tam zašomrú: Keby existoval Boh, nedopustil by toľko zla a neprávosti!
Práve ego je partner duše, ktorého si berie na svoju cestu životom. Lebo bez neho by bola príliš dobrá a ohľaduplná, nebojácna a nad vecou. Vlastne by z toho života nemala zhola nič. Ale život zrejme nemá byť o ničom. Život má byť bohatý na slasť a utrpenie, ináč by sme mohli pokojne zostať v ústraní ako nepredstaviteľne múdre duše, ktoré nepotrebujú viac skúmať a zažívať, poznávať bytie na vlastnej koži.
Aké je moje ego?
Má oveľa bližšie k strážnemu anjelikovi, ku ktorému sa modlia malé deti, než by sme si pomysleli. Od nášho malilinka robí všetko preto, aby nás ochránilo, aby nás nejako udržalo pri živote. Pri živote v rodine, v spoločnosti, v konfrontácii s ďalšími egami, ktoré majú presne tú istú starosť – dbať o toho svojho, o jeho život a bezpečie.
Azda machiavelisticky môžem tvrdiť, že to ego vytvára účely, pre ktoré svätí všetky tie bohumilé i nekresťanské prostriedky na ceste za ich dosiahnutím. A podľa čoho? Nuž, ako verný intrigán-radca na kráľovskom dvore, ego má svoje cestičky a praktiky. Pohybuje sa v spoločnosti ďalších ég (existuje toto slovo vôbec?) a všetky naše egá majú svoju intrigánsku reč. Každé je nanajvýš verné svojmu vladárovi, chce pre neho len to najlepšie. A poťahuje nitky tak, až si úbohý vladár neuvedomí, že je len bábkou v rukách svojho radcu.
Toto pre nás robí ego, v najlepšom jeho vedomí a svedomí, keď ho personifikujeme. Nemyslím si, že má zálusk na trón. Ledažeby áno.
Keď si vladár uvedomí, že nevládne
Obrovský prelom v našom živote nastane vtedy, keď si uvedomíme, že nad svojím životom vôbec nevládneme. Že sme bábkou v rukách svojho ega, ktoré robí to, čo uzná za vhodné, aby sa naše kráľovstvo nezosypalo, aby neskončilo v rukách „nepriateľského“ kráľa.
Otázka znie >>> Som dostatočne mocný, odvážny vladár na to, aby som vstala z trónu, pozrela sa do očí svojmu drahému radcovi a pokojne povedala: „Viem, že ma ovládaš.“?
Ego naprázdno preglgne a čaká, čo sa bude diať. Pripravené urobiť čokoľvek, aby malo situáciu (a celé kráľovstvo) ďalej pod kontrolou.
„Nechcem s tebou bojovať, neplánujem ťa odvolať zo služby,“ zaliečam sa jeho štýlom, „milujem ťa, si môj verný radca. Vážim si ťa.“
Ego čaká, čo sa bude diať ďalej…
„Čo sa stane, keď ťa… aspoň občas nepočúvnem?“ skúša prebudený vladár ďalej.
Ego šikovne vyjde s perfektnou odpoveďou: „Celé kráľovstvo je v ohrození, moja pani! Nie je jednoduché udržať naše postavenie, chce to veľa rozvahy, prísne dodržiavať stratégiu, nepoľaviť, nedať najavo slabosť…“
Príde strach? O to všetko, čo v živote máme? O naše postavenie, majetok, cenné známosti…?
Vladár potrebuje poriadny dúšok vína na to, aby si dodal odvahu. Vyberie si ten omamný pocit šťastia, zmyslu, naplnenia a slobody, alebo kráľovstvo, istotu a poriadok?
Príbeh faraóna Achnatona
Amenhotep IV., ktorý sa nazval Achnatonom, je krásny príklad vladára, ktorý mal odvahu postaviť sa egu. Počúval volanie svojej duše (ktoré historici i jeho súčasníci označujú za psychickú chorobu) a začal panovať tak, ako… egu vôbec nedávalo zmysel.
Nuž Egypt vtedy utrpel, ale že poriadne. Taký rýchly rozklad by z vonku neprenikol, ani keby zaútočil ten najmocnejší nepriateľ. Nikto dovtedy nedokázal mocný Egypt tak zdevastovať a rozvrátiť ako Achnaton, ktorý bol verný svojej duši a dal priepustku egu. S víziou tou najkrajšou a najláskavejšou.
Máš odvahu byť faraónom, ktorý sa zblázni?
Máš či nemáš, je to tvoja vec. Každé rozhodnutie má svetlé i tienisté stránky. Achnaton sa cítil (aspoň občas) naplnený, presvedčený, že robí správne. A celá krajina šla do záhuby. Ľudia tak či tak trpeli.
Iní vladári, verní svojmu egu, ríše rozširovali, udržiavali, starali sa o ne… a drancovali… len inak.
Pre mňa je oslobodzujúce vedieť, že nech sa rozhodnem akokoľvek, vždy budú spokojní aj nespokojní. Víťazi aj porazení. Vo mne, aj okolo mňa.
Najcennejšie je pre mňa toto: Uvedomiť si vždy znovu a opäť, kedy som vladárom, ktorý nevládne. A potom si môžem vybrať: Počúvnem svojho radcu, alebo si urobím po svojom? V každom prípade platí: Obety a obete sú nepredstaviteľné.
