Termín „psychospirituálna kríza“ znie „přespříliš“. A predsa ho tu použijem, je výstižný a zachytáva presne to životné obdobie, počas ktorého máš pocit, že si tu omylom a že nič nedáva zmysel.
>>> Ak sa ti nechce čítať, ale radšej počúvaš, na konci článku nájdeš nahrávku.
A zároveň je to to isté obdobie, počas ktorého sa ti pravidelne kdesi v nedohľadne objavujú obrazy a vnemy, vďaka ktorým by všetko konečne zmysel mohlo mať… Keby sa vzápätí opäť nevytrácali.
V tomto príspevku ťa nebudem nudiť definíciami, čo by tou psychospirituálnou krízou malo byť…
Každý, kto k nej pričuchol, má svoju vlastnú definíciu a nestačia mu slová.
Psychospirituálna kríza - skrátená verzia
„Čo s načatým životom?“ môžeme sa spýtať až nemiestne odľahčujúc závažnosť situácie… V skutočnosti totiž máme v tomto životnom období zvlášť depresívne tendencie. Sme zmätení a doslova nepoužiteľní.
Sme nepredvídateľní. Pre seba aj pre okolie.
Máme možnosť oddať sa svojej kríze a prežiť ju intenzívne a v pomerne krátkom období. Ale kto si to dovolí?
Odísť od rodiny, práce, „reálneho“ života tam vonku. Uchýliť sa kamsi do akého-takého bezpečia i samoty a vydať sa na nekompromisnú cestu sebaspoznávania. V ideálnom prípade mať po boku sprievodcu, ktorí do nás nebude kecať, nebude nás v tomto zvlášť zraniteľnom období ovplyvňovať, manipulovať nami… Ale len dohliadne, aby sme si neublížili a v prípade núdze bude môcť podať svedectvo o tom, že sme nadobro unikli z tohto sveta…
Bojovať deň čo deň, noc čo noc so svojimi najtemnejšími aj najsvetlejšími časťami, tomu sa nevyhneme. Nikdy nevieme, ktorá sa prejaví, kedy a na ako dlho.
Nechať sa roztrhať na kusy a nedbať, či vôbec ešte, kedy a akým spôsobom budeme preskladaní… To je psychospirituálna kríza, ktorá si nevyberá. Je darom aj záhubou. Podľa toho, do rúk akých „odborníkov“ sa v tomto období dostaneme
Psychospirituálna kríza – verzia (post)moderného človeka
V „bežnom svete“ sme radi, ak nás počas duchovnej krízy „nečapnú“ iniciatívni jedinci alebo inštitúcie. A preto, so zvyškami racionálnej mysle, ktorá nám môže mimoriadne uškodiť i poslúžiť, sa pokúšame ukočírovať svoj aký-taký bežný život.
V takomto prípade však kríza trvá oveľa dlhšie. Môže trvať roky, pretože je rozťahaná po povrchu. Nedovolíme si v mene „prežitie v tomto svete“ vykúpať sa vo všerodiacej ničote dostatočne hlboko. Je to strach či zodpovednosť voči rodine, priateľom, spoločnosti…? To nechám na každom z nás.
Počas psychospirituálnej krízy prichádzame o všetko, na čom sme doteraz stavali, čo malo pre nás hodnotu. Prestáva nám to dávať zmysel. Vrátane takých silných tém, ako je napríklad starostlivosť o deti, budovanie rodinného podniku, vzdelanie, prijímanie potravy či udržiavanie vzťahov s rodinou a „kedysipriateľmi“.
Prestávame vnímať dobro a zlo. Úprimne pochybujeme o dobre dobrého aj o zle zlého. A o tom si zrazu fakt takmer ani nemáme s kým pokecať. Cítime sa ako ultimátna zrúda a niktoš v jednom.
Vnímať jednotu je príliš náročné pre 4D realitu (myšlienky), nehovoriac o 3D realite (hmotnom svete), v ktorej je to priam nepredstaviteľné.
A tieto muky – život kacíra a vyvrheľa – nás opäť odrážajú späť. Do pochybností o vlastnom vedomí a o všetkom, čo nám začalo dávať zmysel.
Je vôbec možné v takomto životnom období opatrovať deti, chodiť do práce, dávať pozor uprostred premávky a úplne nenútene a prirodzene sa zhovárať s rodinou a susedmi?
Psychospirituálna kríza v živote mamy
Nechcem zľahčovať krízu v živote bezdetných ľudí. Tak či tak je to „záhul“. Nechcem to zľahčovať ani v prípade mužov, ktorí sú zhodou okolností otcami. Z praxe mám však pocit, že ležať na gauči, pozerať sa do blba a sŕkať pivo niekoľko mesiacov až rokov vkuse nie je v ich prípade až také podozrivé, ako keď sa to stane žene, ktorá je zhodou okolností mamou.
Nie, rozhodne nevravím, že mať deti „sa stane“. Vytvorili sme si túto verziu života, to je bez debaty a zľahčovania.
Mnohokrát však práve pred spomínanou krízou. Napokon, deti sú úžasný urýchľovač jej nástupu.
Som nesmierne vďačná za skúsenosť byť mamou a za všetky f*ckupy, ktoré si vzájomne s deťmi ponúkame.
Mať však na starosti tie rozkošné bytosti, a pritom byť v procesetotálneho rozkladu vlastnej osobnosti, to je poriadna výzva. Je to životná situácia, pred ktorou spoločnosť kategoricky zatvára oči.
Si mama, zatni zuby a staraj sa! Miluj! Na počkanie! Vari si zabudla, že máš mať v krvi materinské hormóny?! A načo si si teda robila toľko detí? Si nezodpovedná, si detinská, si chladnokrvná…!
Jes, túto energiu zo strany rodiny a spoločnosti chce vnímať každá žena – matka v procese psychospirituálnej krízy…
Nie, vážne nie.
Je to k*va ťažké, viem presne, o čom píšem. Po vyčerpávajúcich bojoch na hraniciach svetov sa mi podarilo objaviť zdroj svojej sily. A rozhodla som sa, že budem sprevádzať ďalšie ženy-mamy, ktoré sa zmietajú v pazúroch väčšej či menšej krízy. Pretože im odrazu život, ktorý žijú, nedáva zmysel. Pretože v rodine a spoločnosti len sotva nachádzajú dostatočne spoľahlivú oporu.
A práve, mať oporu a účinné nástroje, ako toto obdobie zvládnuť viac-menej úspešne aj pri deťoch, práci a domácnosti, to je na nezaplatenie.
